Táto profesia môže byť dnes zobrazovaná skoro až romanticky, pritom bola fyzicky veľmi náročná a predovšetkým nebezpečná. Pltníci, ktorým sa tiež hovorilo plavci, splavovali drevo po riekach z hôr do miest. Najznámejšia plavebná cesta v Československu bola po Vltave zo Šumavy, kde sa okrem iného museli prekonávať zradné Svatojánske prúdy. Potreba práce pltníkov ale klesala s rozvojom železnice v Československu, a tak sa od roku 1960 už žiadna z riek na prevoz dreva pomocou pltí nevyužila. S pltníkmi sa ale môžete stretnúť aj dnes. Počas plavby na plti po Dunajci vám ukážu krásu Pienín.
Napadlo vám niekedy, ako ľudia vstávali do práce, keď nemali budíky? V mestách si továrne najímali klopáčov, ktorí vždy včas zobudili zamestnacov. Tento spôsob budenia fungoval predovšetkým v Anglicku a Írsku, kde si občas takto privyrábali aj policajti počas pravidelných obchôdzok. Klopáči ťukali na okná tyčami. Ak na okná nedočiahli, užívali klasické fľusačky. S úlohou osobného budíka ste sa ale mohli stretnúť aj na českom vidieku. Obstarával ju väčšinou miestny pastier, ktorý spieval pod oknami. Na Slovensku tento spôsob budenia do práce zase dokladuje napríklad aj ľudová pesnička Vstávaj Jano hore, na baňu klopajú, ak neskoro prídeš, fárať ti nedajú. :-)
Luxus v podobe ľadu, kedykoľvek sa nám zachce, naši predkovia nepoznali. Preto ešte v 19. storočí bolo bežné objednávať ľad počas zimy. Ťažil sa v rybníkoch a riekach a potom sa uschovával po zvyšok roka v škatuliach v chladných pivniciach. Ľadovým mužom sa tiež trefne hovorilo obchodníci so studenou vodou. Vynález chladničky a jej rozšírenie do domácností ale prispeli ku koncu remesla ľadárov, minimálne pri ľade potrebnom na chladenie potravín. Dnes sa už ľadári starajú len o ľad na zimných štadiónoch.
Obecný strážnik aj hasič v jednom. Tak je možné popísať prácu ponocného, ktorého mávala prakticky každá obec. Jeho úlohou bolo ustrážiť bezpečnosť obce pred prípadným útokom, zlodejmi alebo požiarom. Väčšinou pracovali nielen v noci, ale aj počas dňa, kedy napríklad ohlasovali čas alebo sa starali o zvonice a zvoničky.
Manuálna práca vo výrobe býva pre zamestnancov často nekonečná a ubíjajúca. Kým dnes si robotníci môžu pracovný čas krátiť počúvaním rádia alebo napríklad podcastu, pred nástupom moderných technológií to tak nebolo. Preto bolo ešte pred 100 rokmi bežné, že v továrni sedel na stupienku predčítač, ktorý zamestnancom čítal noviny alebo knihy. Niekde dostal výplatu od majiteľov fabriky, inde sa na neho skladali robotníci.
Aj keď sa to môže zdať šialené, pre služobníctvo bolo poctou, keď mohli asistovať panovníkom pri vylučovaní. Okrem prenášania toalety a očistenia zadnice mali asistenti za úlohu aj stráženie stolice a následne, ak to bolo potrebné, tak aj úpravu jedálnička. Odmenou im bolo výsostné postavenie na dvore, pretože panovníci veľmi dobre vedeli, že k nim majú najbližšie.
Profesia, ktorá mala tradíciu od staroveku až po baroko a na východe Európy sa s ňou môžeme výnimočne stretnúť dodnes. Najčastejšie to boli ženy, ktoré boli najímané ako účastníčky pohrebov, aby nebožtíkovi a jeho pozostalým zvýšili prestíž. Plačky je možné dnešnou optikou označiť za historicky prvých komparzistov.
Kým dnes nás po vytočení daného telefónneho čísla prepojí počítač, ešte relatívne nedávno by sa hovory bez spojovateliek nezaobišlli. Dámy pri slúchadlách ručne prepojili drôty, aby ste sa dovolali na číslo, ktoré ste potrebovali. Posledné spojovateľky zmenili profesiu v roku 2002 po dokončení digitalizácie telefónne siete.
S rýchlym rozvojom technológií bude zaniknutých pozícií zrejme stále pribúdať. Veď kto by dnes potreboval obsluhu cyklostylu, pisárku na písacom stroji alebo opravára telefónnych búdok?