Všetci v najvyššom manažmente hovoria o kľúčovej schopnosti adaptovať sa na zmeny. Nedejú sa dnes čoraz rýchlejšie?
Zmeny sú naozaj rýchlejšie ako predtým. A niektoré veci, ktoré sa vo firmách doteraz obchádzali, už preto ignorovať nejde. Napríklad vízia firmy. Každý startup ju niekde na začiatku má. Postupne sa ale vytráca. Prednosť dostávajú každodenné starosti a zhon. Lenže práve uvedomenie, kam chcem dlhodobo smerovať, môže firmám v dnešnej chaotickej dobe veľmi pomôcť. Podobne pomáha, keď pestujete firemnú kultúru.
Akceptujú tieto veci top manažéri, ktorých koučujete?
Ako kto. Vo firme je obvykle stelesnením jej vízie osoba zakladateľa. A dôležité je, čo sa stane, keď odíde. Ideálne je, ak ho nahradí hodnotový líder, ktorému na firemnej kultúre záleží. Chce ju mať dostatočne otvorenú a rešpektujúcu. Aby mal každý zamestnanec svoj hlas a ľudia maximalizovali kolektívnu inteligenciu, pretože tá je viac než len súčet individuálnych inteligencií. Ak sa však nástupníctvo nepodarí, nastávajú problémy.
O rešpektujúcej komunikácii sa teraz veľa hovorí pri výchove detí. Je ťažšie nastaviť ju v rodinách, alebo vo firmách?
Doma viac lietajú emócie, takže tam je to ťažšie. Tým ale nechcem povedať, že by sa vo firmách všetko riadilo rozumom. To vôbec nie. S emóciami je potrebné počítať aj na pracovisku. Tie negatívne odkláňať a na tých pozitívnych stavať. A platí to napríklad aj pre technologické spoločnosti. Aj programátor sa môže nechať strhnúť firemným príbehom, firemnou víziou.
Ako sa to robí?
Manažér musí svojim podriadeným porozumieť. Pozitívne emócie sa nedajú vyrábať od stola. Potrebujete počúvať. Až potom ste schopný otvárať ľuďom fantáziu, ukazovať im nové možnosti. Inšpirovať ich a meniť ich prístup. Nie je to ľahké, ale dá sa to naučiť.
Môže to manažérov naučiť niekto z HR?
Áno, ale problém je, že na to neexistuje jedna zaručená metóda. Každý manažér je iný a funguje inak. Dobré je ponúknuť im
širokú paletu nástrojov. Nech si každý vyberie ten, ktorý mu najviac sadne do ruky.
Jednou z veľkých zmien súčasnosti je nástup umelej inteligencie. Ako presvedčiť zamestnancov, že je to užitočný nástroj a nie niečo, čo im zoberie prácu?
Predpovede, že AI ľudí pripraví o prácu, sa zatiaľ nenapĺňajú. Ešte pred pár mesiacmi sa hovorilo, že programátori už vôbec nebudú potrební. Teraz hovorí profesor Pěchouček, popredný český odborník na AI o tom, že ich bude treba dvakrát toľko. Umelá inteligencia je tu s nami dlho. Sama som ju pred 35 rokmi študovala. Až pred dvomi rokmi sa však vďaka ChatGPT dostala zo sci-fi do reality obyčajných ľudí. Každý si mohol umelú inteligenciu ohmatať, vyskúšať. Objavilo sa okolo toho množstvo emócií. A s tými emóciami musia firmy počítať.
Ako?
Znova cez emócie. Musíte ľudí zapojiť. Ale to nemôže vo firme robiť jeden HRista alebo jeden manažér. Musí to ísť od vedenia firmy, presakovať od najvyšších manažérov až k radovým zamestnancom.
Existuje na zavádzanie inovácií nejaký návod?
Po prvé, ľudia musia vedieť, prečo sa novinka zavádza. Na čo ju potrebujeme, na čo bude mať vplyv, ako uľahčí prácu. A čo nám môže prípadne zobrať. Iba ľudia, ktorí toto vedia, sa dostanú do druhej fázy, keď ide o to, aby inováciu sami začali chcieť. Tu je potrebné zapojiť príbehy, inšpiratívne príklady. A až keď máte zamestnancov, ktorí inováciu chcú, môžete ich v tom začať trénovať. Na záver musíte zabezpečiť, aby sa pri inovácii zostalo, aby ste sa časom nevrátili k starým poriadkom.
V čom tu firmy zlyhávajú?
Z mojej skúsenosti sa zanedbáva hlavne ten začiatok. Firmy začnú na novú technológiu ľudí rovno trénovať. Na školení sa tak stretnú zamestnanci, ktorí vôbec netušia, prečo tam sú. Ťažko im potom vyčítať nedostatok motivácie zmenu prijať, alebo s ňou dokonca pomáhať. Je to veľká pasca, do ktorej zodpovední manažéri padajú. Často sú v zajatí onoho dennodenného zhonu a nedokážu z neho vystúpiť, aby videli širšiu perspektívu.
Dá sa podľa vás nástup AI prirovnať napríklad k nástupu mobilných telefónov? Niekto hovorí aj o vynáleze kníhtlače. Alebo dokonca o vzniku písma.
Teraz to skôr než na revolúciu vyzerá na zrýchlenú evolúciu. Adopcia zo strany firiem neprebieha zďaleka tak rýchlo, ako sa predpokladalo. Ale zase nevieme, či čoskoro nepríde ďalší veľký skok, ako bol ChatGPT. Jediné, čo môžeme robiť, je ďalej vo firmách budovať kultúru, ktorá bude ústretová k zmenám. Otvárať ľudí inováciám. Budovať hodnoty, dôveru. Jedine to nám dá šancu budúcu zmenu zvládnuť. A nedopadnúť ako Kodak, ktorý skončil na tom, že ignoroval nástup digitálnej fotografie.
Neležia však niekde limity nás ako ľudí? Je nejaká rýchlosť zmien, ktorú už nedokážeme zvládnuť?
Keď začal počítač víťaziť nad človekom v šachu, začali s ním veľmajstri trénovať a za nejaký čas boli schopní mu porážku vrátiť. Verím v našu adaptabilitu. A tiež v schopnosť sa stále znova pri všetkých zmenách ukotvovať v tom, čo nás robí ľuďmi. V nejakých nám vlastných hodnotách, ktoré si už mnoho tisícročí odovzdávame z generácie na generáciu.